Vianočné sviatky

Vianočné sviatky a koniec roka v poňatí mnohých rodín je zverstvo, pokiaľ ide o jedenie. Človek si niekedy kladie otázku, či by nestálo za to prehodnotiť niektoré tradície a upraviť ich. Aspoň do podoby, ktorá neohrozuje zdravie.

Pozor na sviatky. Bežný pobyt v domácnosti, ktorá je zamorená koláčikmi, znamená trojnásobný energetický príjem na hlavu a deň a to aj v prípade, že sa hodne krotíte. Plus minimálny pohyb. Pribrať 5 kíl len počas Vianoc? Žiaden problém. Nudíte sa, ste doma a poruke sú plechy sladkostí. Možno tu a tam kalíštek alkoholu na oslabenie vôle. Odoláte? Ak už máme nakúpené, málokto má tú silu po Štedrom večeri vyhodiť všetko, čo sa nedojedlo.

Čo s tým? Užite si Vianoce! Ale jeden večer! Nie neurčité tri až štyri týždne obžerstva, kým sa z nudy a márnivého prebytku minú všetky zásoby.

V mnohých rodinách sú po celý rok cez víkendy bežné doslova kráľovské hostiny. Čo však potom spraviť na skutočné sviatky, aby boli iné, než bežný víkend? Celé prasa? Tortu veľkú, ako práčka? Trištvrte-kilový rezeň?

Sviatky sú zákerné tým, že vyvolávajú ilúziu výnimočnosti. Potom máme pocit, že „dnes výnimočne môžeme“. Ale poďte trocha počítať. Koľko máte blízkych? Manželia majú zvyčajne štyroch rodičov, zopár súrodencov. K tomu deti, tety, ujovia. Zopár kamarátov. Ako nič narátate 20 blízkych. Títo všetci majú svoje narodeniny, meniny. K tomu nejaké rodinné oslavy, výročia, tu a tam sobáš, promócia či krst. Každý víkend potom máte veľkú oslavu, ktorá je „len raz do roka“. S takým režimom sa ale chudnutiu veľmi nedarí.

Sú vaši najbližší tuční? Nekŕmte ich.

Je bežné, že si ľudia navzájom vytknú, ak sa im niečo nepáči. Skôr sa dočkáte kritiky, ako pochvaly. Je tu však niekoľko výnimiek. Jednou z nich je obezita. Tá patrí medzi tabu. Málokto tučnejúcu dámu, či pána upozorní: „hej ty, s tými kilami by si niečo mal spraviť!“ Obezita pritom je na prvý pohľad dobre viditeľná. Málokomu sa páči. Predstavuje zdravotný problém. No a my mlčíme. Tvárime sa ako keby nič, prípadne tieto bytosti ešte aj prikrmujeme. Pritom je to paradox. V našej kultúre je život a zdravie chránenou hodnotou.

• Keď si niekto sám siahne na život, stáva sa automaticky pacientom na psychiatrii. Spoločnosť nechce jednotlivcovi dovoliť, aby ohrozil svoj život. Spoločnosť život a zdravie chráni. Niekedy.
• Keď však niekto roky postupne tučnie, nič sa nedeje. 160 kilový chlap nie je automaticky hospitalizovaný na psychiatrii. Často nie je ani len poučený o tom, ako to priberanie má zastaviť. Nechceme sa druhých dotknúť a preto taktne mlčíme. Manželka si tak varením nevhodných jedál môže zjednať rýchlejšie vdovstvo.Niektorým ľuďom záleží na tom, aby mali perfektné auto a drahé oblečenie. O svoje tučné telo sa však nestarajú.